Rok 2016

Od malička mám rád zvieratá, akékoľvek. Od hmyzu až po veľké zvieratá. Naši mi kupujú rôzne knihy o zvieratách, pri ktorých dokážem stráviť aj hodinu. Keď ma chcú za niečo odmeniť, tak mi v telke pustia prírodopisný kanál. Niektoré zvieratá poznám naspamäť, viem rozoznať každý druh tučniaka, dravca alebo nejakú šelmu. Rozprávať o zvieratách dokážem celý deň. Niekedy je to pre moje okolie únavné.

Keď som nastúpil do školy, prestal som chodiť k špeciálnej pedagogičke do Košíc a aj na kontroly cvičenia. To ale neznamená, že som prestal cvičiť. Doma stále cvičím. Od klasických cvičení posilňujúcich svaly, cez rôzne naťahovacie cvičenia aj cvičenie s loptou a inými pomôckami. Od rodičov som dostal domácu vírivku, takže môžem zrelaxovať aj doma.

Mám obdobia, keď sa mi do školy vôbec nechce chodiť. Mám tam kamarátov, pani učiteľky sú veľmi dobré. Ale aj tak sú dni, keď mám zlú náladu a odmietam čokoľvek robiť. Ako každé dieťa. No ja mám v škole tú výhodu, že si môžem oddýchnuť, zrelaxovať, pohrať sa a znovu pustiť do práce. V škole máme aj rôzne aktivity. Divadlo, zvieratká alebo ideme k hasičom, policajtom alebo len tak na prechádzku, na  zmrzlinu.

 

Už viem aj napísať nejaké písmenká. Ide mi to pomaly, nie som kamarát s ceruzkami ani s perom. Nerád kreslím, no maľovať so štetcom, to by som stále. Vznikajú z toho celkom abstraktné diela. Stačí veľký papier, štetec a farby a už je zo mňa Picasso.

     

V škole som začal chodiť na logopédiu, aby som rozprával správne. Síce mi skoro nikto okrem maminu nerozumie, ale zlepšuje sa to. Už viem povedať čo chcem, čo som, zažil, čo ma baví. Najviac rozprávam o tom čo  som videl v telke- nejakú rozprávku alebo prerozprávam celý film o zvieratkách. Niekedy mamine chvíľu trvá kým sa zorientuje o čom hovorím. Niečo ma zaujme alebo počujem, niečo zazriem a hneď si na niečo spomeniem, na niečo čo som videl niekedy aj pred pol rokom a už rozprávam. Mama musí zistiť „kde som“, na čo som si spomenul.

V zime som bol na jednom vyšetrení v Prešove. Robili mi rôzne EEG testy. Ešte som nevedel na čo tie testy sú, ale cez prázdniny sme začali s novou metódou liečenia. EEG Biofeedbaack (viac sa dozviete Tu). Mamina bola na kurze, odtiaľ doniesla nový „prístroj“. Každý deň ma napojí na prístroj pomocou elektród, ktoré snímajú moji mozgovú aktivitu a vyhodnocujú. Popri tom pozerám obľúbený program (dlho nám trvalo zistiť pri čom mám najlepšie výsledky, nakoniec zvíťazili programy o zvieratách). Keď mám správne „vlny“, tak prístroj „tutká“. Je to odmena pre môj mozog – laicky povedané.

Prvé čo sa zmenilo, boli moje stravovacie návyky. Zjem všetko a veľa. Nemám problém jesť kdekoľvek, dokonca si sám vypýtam, keď som hladný. Keby mi predtým mamina nedala jesť, nejedol by som aj celý deň. Necítil som hlad. Začal som byť aj kľudnejší, viac spoločenský a aj v škole so, sa zmenil. Viac sa zapájam, aj s učením je to lepšie.

Pre mňa najväčším pozitívom tohto toku je, že som prestal chodiť do Budapešti. Naši sa s tetou dohodli, že nitkovú akupunktúru načas vynecháme, lebo začínam s Biofeedbackom. Časom sa k nej asi vrátime. Uvidím.

Keď sa po zime konečne trochu oteplilo, mohol som znovu vyraziť na bicykel. Išlo mi to lepšie ako vlani. Konečne som vedel skoordinovať pohyby rúk a nôh a sústrediť sa na dve veci. Na šlapanie a riadenie zároveň. Bicykel je úžesná vec. Pre mňa. Pre našich veľmi nie, pretože musia popri mne behať. Jednu vec som sa totiž nenaučil, a to brzdiť. Kamkoľvek ideme musí mamina ísť vedľa mňa a občas ma usmerňovať. Väčšinou aby som nespadol do jarku.

Bicykel som si vzal aj do kúpeľov. Do Číža. Mal som ho zaparkovaný pri recepcii. Bolo to super. Každý deň sme boli vonku na prechádzke. Ja na bicykli, mama pešo. Tohto roku mi znovu nepredpísali hipoterapiu. Tak sa mamina rozhodla, že aj napriek tomu budeme chodiť na jazdiť. Vždy zavolala a išli sme. 3-4 krát do týždňa. Bola tam úžasná teta, ktorá nás vždy s radosťou povozila na koníkoch. Veľmi som si to užíval.

Číž sa zmenil. Mal som menej procedúr a trvali kratšie. Veľa sme chodili plávať, jazdiť na koni a na bicyklové prechádzky. Aj do školy som chodil, mal som tam kamarátov, pani učiteľky pre nás vymýšľali rôzne aktivity aj po škole, kde sme sa všetci stretli, deti aj s rodičmi – dlabali sme tekvice, robili vence z listov a podobne. Pani učiteľky boli perfektné. Prísne, ale aj mi dovolili občas si niečo pozrieť v telke a zabaviť sa. Myslím, že tieto kúpele som si užil najviac. A k maminej radosti som sa konečne začal stravovať v jedálni a zjedol som skoro všetko. BFB zabral.