Začiatkom školského roku, v septembri 2012, som zmenil škôlku. V škôlke, kde som dovtedy chodil, sa spojili triedy a už tam nezostalo voľné miesto pre mňa. A tak som nastúpil do MŠ u nás v dedina. Na veľké naliehanie mojich rodičov som mohol chodiť do škôlky 2-3 dni každé 2 týždne. Ani som si poriadne nezvykol a už som mal voľno. I keď som mnou chodila mamka, pani riaditeľka nám nedovolila chodiť častejšie. Od všetkých doktorov a psychológov som mal odporúčanie navštevovať MŠ, no ani to nestačilo, vraj aby som nenarušoval chod MŠ. Radšej som chodil raz do týždňa do Košíc k „mojej“ Hanke- špeciálnej pedagogičke. Tam som robil veľké pokroky. Výučba montesori metódou zaberala. Ešte stále som nehovoril, no rozumel som každému slovu (aj keď som veľmi neposlúchal, ako každé dieťa).

Do Košíc som chodil rád. Každý týždeň som sa na to tešil. I keď pred hodinou s Hankou, som mal cvičenie. Cvičiť sa mi veľmi nechce, ani vtedy ani teraz. Cviky to nie sú náročné, ja už z princípu pri každom plačem.

Budapešť a nitková akupunktúra ma neobišli ani tohto roku. Raz za mesiac sme absolvovali 4-hodinovú cestu tam, 10 minút som si poplakal a potom 4-hodiny späť. Po akupunktúre mi naši vždy vymysleli nejaký program aby som zabudol, takže sme sa domov vracali až za tmy. To cestovanie a plač však stáli za to. Pokroky bolo vidieť. Či už po mentálnej alebo telesnej stránke. Viac som sa skľudnil. Už ma nevyvádzali z miery všetky zmeny, nerobil som zle ostatným a aj tých pár hodín, ktoré som strávil v škôlke neboli len o mamkinom naháňaní ma občas som sa aj zapojil do činnosti. Keby nebolo akupunktúri tak si výlety užívam. Vždy ma mama s tatom vzali na nejaké zaujímavé miesto. Do ZOO, do Tropicaria, na pamiatky.

V septembri znovu nastali problémy s MŠ. Znovu sme boli za pani riaditeľkou, tá síce súhlasila ale iba jeden deň do týždňa a to pre mňa nemalo význam. Môj tato znovu musel chodiť po všetkých škôlkach a snažil sa vybaviť pre mňa miesto, keďže v Rožňave ani v blízkom okolí nie je škôlka pre postihnuté deti. Našiel. V dedine vzdialenej od nás 12 km našiel ochotnú pani riaditeľku Kružovú, ktorá bola ochotná vziať postihnuté dieťa medzi zdravé. V škôlke už mali jedného autistu spolu s osobnou asistentkou. Pribudol som k nim aj ja s maminou. Keďže ma čakali ešte kúpele a vyšetrenia tak som do škôlky nastúpil až v novom roku 2014.

Na jeseň sme išli do kúpeľov Číž. Už som to tam poznal a aj som si to celkom užíval, až na to cvičenie. To bolo odplakané. Najradšej mám masáže a bazén. Prvý rok som dokázal na masáži zaspať. Teraz sa mi po masáži nechce zliezť z postele. Trošku som mal problém so stravou. Ja som vyberavý, nezjem hocičo a už vôbec nie v spoločnosti, kde je veľa ľudí. Tak sme s maminou jedávali sami na izbe. Tohto roku som nechodil na kone, mali s nim nejaký problém, ale ani mi to nevadilo, lebo chodím doma ku Clifordovi.