Rok 2012
Hneď na začiatku roku som strávil týždeň v nemocnici v Bratislave, kde mi robili rôzne vyšetrenia. Metabolické, EEG, EKG, vyšetrenie uší, brucha a mnoho ďalších. Najdôležitejšie boli metabolické vyšetrenia. Metabolické testy, ktoré mi robili minulého roku sa záhadne stratili a tak sme na nové išli radšej do Bratislavy, kde všetky tieto vzorky spracovávali. Pani doktorka Kolníková sa zo vzoriek snažila zistiť prečo som taký aký som a ako sa to stalo. Znovu mi brali krv aj mozgovomiechový likvor-mok (lumbálnou punkciou). Z výsledkov pani doktorka zistila, že mamina v čase, keď ma čakala, prekonala herpetický vírus v tele, o ktorom ani nemohla vedieť. A ten mi poškodil. Dobrá správa je, že poškodenie mozgu by sa nemalo zhoršovať, keďže sa mozog poškodil ešte v maminom brušku. Všetky vyšetrenia ukázali, že sa deformácia mozgu „nemení".
Po návrate z Bratislavy som nastúpil do škôlky. Konečne sa nám podarilo nájsť škôlku, kde ma vzali. Bohužiaľ to nebola škôlka u nás v dedine. Tam ma nechceli, ani keď mamina povedala, že bude chodiť so mnou. Škoda. Jedna z príčin, prečo ma nechceli vziať do iných škôlok bola, že som ešte stále nosil plienky. Nechcel som sa pýtať na záchod. Nič mi to nehovorilo. Tak sme spolu s maminou chodili do škôlky trochu ďalej. Ďakujem vtedajšej pani riaditeľke Janke Ďuriškovej, že ma prijala. Nebolo to so mnou vôbec ľahké. Nikdy som nestrávil tak veľa času s tak veľa deťmi. Ťažko som si zvykal, že nie všetku hračky sú moje, a nie všetko sa robí tak ako ja chcem. Pani učiteľky boli super. Boli na mňa prísne, ale práve to som potreboval. Chodili sme iba na štyri hodiny denne, 3-4 krát do týždňa. Veľmi mi to pomohlo. Snažil som sa viac komunikovať, i keď to bola iba taká moja reč, slová mi zatiaľ nešli. Ale zvuky, zvuky som vedel parádne. Všetky zvieratá aj autá a rôzne zvuky strojov.
Keďže som nerozprával, tak som na odporúčanie pani doktorky Zavadilíkovej absolvoval foniatrické vyšetrenie, aby vylúčila poškodenie sluhu. Bolo to veľmi zvláštne a pri mojej povahe skoro nezrealizované vyšetrenie. Vôbec som nespolupracoval, všetko mi vadilo, nechcel som si ani slúchadlá dať na uši. A tie zvuky, hrozné, no vyšetrenie sa podarilo. Počujem. Sluch mám dobrý, tak mám aj nádej, že budem niekedy rozprávať. Len to chce čas a veľa tréningu.
Tohto roku som vymenil kúpele v Dunajskej Lužnej za kúpele v Číži. Vojtu som už necvičil a tak sme skúsili kúpele v Číži. Sú bližšie a majú tam kone. Aj tu som cvičil a chodil do vírivky, no pribudol bazén a hipoterapia. Cvičiť som nechcel, nepáčila sa mi teta, s ktorou som cvičil. Mamina už vie, že pri cvičení sa potrebujem hrať, potrebujem aby ma niekto zaujal a nie iba monotónne dvíhať ruky a nohy. Keď som mal ráno cvičenie, celý deň som už bol zlý a nezachránili to ani bazén a kone. Na koníky som sa tešil najviac. Doteraz som sa iba vozil, no tu so mnou na koníkoch aj cvičili.
V Dunajskej Lužnej sme prešli z Vojtovho cvičenia na cvičenie Bobath a chceli sme v tom pokračovať aj doma. Rodičia hľadali centrum, kde by sme mohli pokračovať a nachádzalo by sa blízko. Našli sme v Košiciach fyzioterapeutku Andreu Bérešovú, ktorá pôsobí v Detskom centre profesora Theodora Hellbrüggeho pri Detskej fakultnej nemocnici v Košiciach. Detské centrum je komplexné zariadenie so škôlkou, fzioterapeutkami, špeciálnymi pedagogičkami. Mohol by som tam chodiť do škôlky, lenže Košice sú ďaleko nato, aby som tam chodil každý deň. Tak sme využili druhú možnosť, navštevovať špeciálnu psychologičku aspoň raz do týždňa na hodinu. Bol som u pani psychologičky, ktorá mi dávala rôzne otázky. Dostal som sa k „tete“ Hanke, tú som si veľmi obľúbil. Učím sa všetko, čo v rámci svojich možností zvládnem. Pomocou Montessori metódy sa zdokonaľujem v jemnej motorike, učím sa farby, zvieratá, počítať, kresliť a mnoho iného. Naši ma tam vozia každý utorok. Cvičenie veľmi nemám rád, a tak protestujem, no Andrea je veľmi prísna a nič mi nedaruje, no a potom už idem na hodinu ku „Hanke“ ako ju volám a tam sa veľmi teším.