Na začiatku tohto roku som začal chodiť do novej škôlky, do Čučmi, kde ma všetci veľmi pekne privítali. Pani učiteľka deťom vysvetlila akú mám chorobu a ako sa ku mne majú správať. Deti boli super. Hneď ma vzali medzi seba. Nebol som tam len „do počtu“. Dlhšie mi trvalo, kým som si zvykol. Kým som pochopil, že hračky nie sú len pre mňa, a že keď sa povie „ide sa von“ tak ideme von. Kým som sa naučil, že musím počúvať nielen mamu, ktorá tam bola vždy so mnou, ale aj pani učiteľky. Veľa som sa v škôlke naučil, hlavne byť medzi deťmi, ktoré sa so mnou hrajú, a ktorým nevadí, že som postihnutý. Konečne som mal aj kamarátov.

Keď máme voľnú chvíľu, tak nás- mňa a môjho brata Mateja- mamina berie na prechádzky. Mám veľmi rád prechádzky, hlavne s našim psíkom Nikim. Je to vlastne kanisterapia. Aj keď Niki nie je špecialista na kanisterapiu, pri ňom sa cítim skvelo. Môžem s ním robiť všelijaké huncútsva, naháňať ho, šantiť s ním. Je to môj dobrý kamarát.

Nevadia mi ani dlhé túry, ale najradšej idem k vode alebo na zber húb. Do vody hádžem všetko čo mi príde pod ruku, s Matejom sa predbiehame kto hodí najďalej, alebo posielame listové správy do mora. Pri potulkách lesom zbierame huby. Už aj niektoré rozoznám a vždy sa teším, keď nejakú nájdem. 

Prekvapením tohto roku bola pre mňa opäť dovolenka pri mori. Mohol som šantiť vo vode, naháňať sa bosí po piesku. Celý deň som nič iné nerobil. Teraz bol s nami aj môj brat, tak som mu ako veľký ukazoval čo a ako. Ako sa pláva vo vlnách, že je more slané, ako sa beží po piesku. Bolo to relaxačné cvičenie a veľká zábava.

Po dovolenke ma čakala operácia- uvoľnenie achilovej šľachy na ľavej nohe. Operácia prebehla dobre. Našťastie si nič z nej nepamätám, bol som v narkóze, ale pobyt v nemocnici nebol veľmi príjemný. Už som sa tešil domov, aj keď som mal po operácii nohu na 6 týždňov v sadre. Na druhej strane to až také zlé nebolo, všade som sa vyvážal na vozíku. Postupne som si na sadru zvykol tak, že som s ňou behal po dome rýchlejšie ako bez nej. Museli na mňa dávať veľký pozor aby som sa nepošmykol a nespadol. Keď mi dali sadru dolu, bol som hrdina a nechcel som ísť na vozík, veď to prejdem aj sám. Na o po dvoch krokoch sa mi noha podlomila a ležal som na zemi. Hneď som si na vozík sadol. Po operácii sa mi zlepšila chôdza „nešpičkoval“ som. Mal som ísť hneď do kúpeľov, ale niečo prerábali, tak som musel počkať až do budúceho roku.

Ani tohto roku sa ma neminuli návštevy v Budapešti na nitkovej akupunktúre. Jeden deň v mesiaci bol pre mňa hotovým utrpením, no za odmenu som mal vždy nejaké prekvapenie v Budapešti: zmrzlinu, ZOO alebo výlet loďou.  Ale veľmi mi to pomáhalo. Zlepšila sa mi reč, aj správanie. Začal som byť kľudnejší a pokojnejší. Rozhovoril som sa, ešte mi stále nie je veľmi rozumieť, ale snažím sa....