V škôlke som sa perfektne adaptoval, mal som veľa kamarátov a pani učiteľky boli perfektné. Aj keď som chodil do škôlky len tri dni v týždni, zvykol som si. Len s jedením bol problém. Vedel som sa najesť iba doma a problém mi robí aj väčšia spoločnosť ľudí. Tak som chodil zo škôlky na obed domov, síce to bolo komplikované pre rodičov, voziť ma tak ďaleko do škôlky iba na tri hodiny ale vyriešili to.

Raz do týždňa som chodil do Košíc k špeciálnej pedagogičke. Bola veľmi dobrá a veľa ma naučila. Zlepšil som sa v správaní, v rozprávaní aj som sa naučil veľa nových praktických vecí, ktoré sú pre ostatných samozrejmosťou ale ja sa to musím dlhšie učiť a nabifľovať sa. Naučiť sa ako jesť, ako sa obliecť, kto je muž, kto je žena a mnoho iných vecí, ktoré sú pre zdravé deti samozrejmosťou.

Do Košíc som chodil ešte aj cvičiť. Cvičili sme doma a do Košíc som chodil na kontrolu, ako napredujem. Cvičenie nemám rád. No mama sa snaží so mnou cvičiť hravo, vždy sa pri tom nasmejeme a mne to nepríde ako cvičenie. 

Na jar sme s mamou išli do kúpeľov, do Číža. Už som sa tam cítil ako doma a aj tety ma poznali. Zmenilo sa to tam. Nebolo tam detské oddelenie, ale sme mali procedúry s dospelými. Škôlka zostala, tak sme voľný čas trávili v škôlke a na prechádzkach. Veľmi som sa tešil na koníky, no hipoterapiu som nedostal ako procedúru, tak sme na kone nechodili. Stále som mal problém s jedením, tak sme väčšinu času jedli na izbe a nie vždy som všetko zjedol. Mama musela mať vždy nejakú alternatívu.  Ako vždy som najviac nenávidel cvičiť, na po kúpeľoch som vždy trochu zmocnel a lepšie chodil.

Tento rok bol môj posledný v škôlke. Na konci školského roku som sa lúčil so škôlkou. Pani učiteľky pripravili pre mňa a ďalších dvoch kamarátov krásnu rozlúčku. Dostal som krásnu šerpu a darčeky. Bolo to veľmi  pekné. Ďakujem pani učiteľkám Mirke, Diane a Viki za krásne chvíle a super spomienky na MŠ v Čučme. Ďakujem im aj za to, že ma vzali medzi seba aj keď nemuseli. Na dva a pol roka sa stali mojou rodinou a kamarátmi.

V septembri som nastúpil do školy. Špeciálna internátna škola v Rožňave. Nastúpil som spolu s ďalšími deťmi Patrikom, Miškou, Matúškom. Museli sme si na seba zvykať. Každý z nás mal svoje zlé a dobré dni. Každý máme svoju diagnózu – autista, DMO, Downov syndróm. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. No spolu s pani učiteľkami Slávkou a Andrejkou sme sa naučili spolu vychádzať. Začal som sa pomaly učiť písať písmená, čísla. Veľmi sa mi nechcelo, ale postupne som si zvykol aj na režim školy. Ešte stále sa medzi hodinami hráme, alebo len tak odpočívame, podľa toho akú máme náladu. Je veľmi ťažké skoordinovať deti s rôznymi diagnózami, s rôznymi potrebami, preto veľká poklona pre všetky pani učiteľky, ktoré sa venujú postihnutým deťom. Koľko krát chodia poškrabané, s modrinami občas aj s kúsancami, keď máme zlé dni. Ja mám ešte jeden problém navyše, ešte stále nosím plienky. Nepýtam sa na záchod. Necítim to.

V priebehu celého roka som v pravidelných mesačných intervaloch navštevoval Budapešť. Moju „obľúbenú“ nitkovú akupunktúru. Stále som si nezvykol. Vždy pri tom kričím ako o život. Rodičia sa mi to snažia vynahradiť mojim obľúbeným ZOO, Fun Park a prechádzky s kačicami. Pomáha to , tak sa snažím tých 10 minút vydržať. 

Na jeseň sa naši dozvedeli, že môžem mať ako terapeutickú pomôcku bicykel. Začali to vybavovať a ani nie do mesiaca bol bicykel doma. Počasie bolo super, tak som bicykel hneď vyskúšal. ZO začiatku mi to veľmi nešlo, nevedel som skoordinovať držanie riadidiel rukami a točenie pedálmi. Keď som šľapal, nedržal som sa, a keď som sa držal, nešlapal som. No po mesiaci som už na bicykli lietal. Mamina musela bežať za mnou a brzdiť ma. Škoda, že prišla zima a nemohol som pokračovať. Na rok si to užijem.